Na Vianoce na Orave

Vianočné trojdnie

Vianočné obdobie a s ním spojené úkony patria medzi pestré a zaujímavé obyčaje vyskytujúce sa na našom území. Od 4. storočia sa slávia ako narodenie Ježiša Krista, pôvodne išlo o sviatky zimného slnovratu (25. decembra). Zmeny, ktoré postupne cirkev uplatňovala sa odzrkadlili aj vo sviatkovaní. Za začiatok nového roka sa ustanovil 1. január, čo nahradilo pôvodný jarný termín spájaný so započatím nového vegetačného cyklu. S tým súviselo aj presunutie mnohých javov a úkonov, vykonávajúcich pôvodne na jar, do zimného vianočného obdobia. Vianočný cyklus v cirkevnom kalendári trvá od 24. decembra do 6. januára. Zahŕňa širokú škálu magických úkonov (na zabezpečenie zdravia, šťastia, hojnosti...), pranostík, predpovedí, veštieb či obchôdzok. Dôležitú úlohu zohrávala zeleň, hojnosť jedál a úprava štedrovečerného stola.

Na Štedrý deň

24. december, Štedrý deň, nesie mnoho regionálnych názvov. Pomenovanie Kračuň sa odvodzovalo od toho, že malo ísť o najkratší deň v roku, iné pomenovanie bolo Vigília alebo Vilija, čo znamená predvečer sviatku. Na hornej Orave používali ľudia pomenovanie Badňak. Všeobecnými názvami pre označenie sviatočných vianočných dní sú Sviatky, Hody či Vianoce.

S dňami okolo Vianoc sa spájalo mnoho príkazov, zákazov a nariadení. Dôležitá bola očista domácností i to, aby sa nepožičiavali žiadne veci a všetko zapožičané bolo vrátené. Zakázané boli typické ženské práce ako šitie, pradenie, páranie. Muži si zase mali mnohé činnosti (napr. rúbanie dreva) pripraviť v dostatočnom predstihu, aby počas sviatkov tieto práce nevykonávali. Pred Vianocami sa musela dôkladne upratať domácnosť i maštale. V domoch sa rajbali drevené dlážky, deti čistili obuv a zametali dvor. Gazdovia mali na starosti obriadiť statok a popri tom vykonávali rôzne úkony.

V Zázrivej ešte pred večerou vykropil gazda nielen príbytok, ale aj maštaľ, pričom jeho pohyby boli upriamené na všetky štyri svetové strany. Pri tomto akte odriekal: ,,Vstúpil Pán Ježiš Kristus do tohto domu v tento deň, prv vodička než oheň".

Podľa počasia na Štedrý deň, vedeli ľudia určovať resp. hádať, aké budú výsledky v hospodárstve nasledujúci rok. S jeho zabezpečením súviselo viacero úkonov. Pred zotmením sa musela zamiesť izba novou metlou, nie však smerom ku dverám, aby neodišiel majetok z domu. Ak sa na Štedrý deň objavila mucha, verilo sa že v istej podobe sú to duše ich zosnulých. Práve preto bolo zakázané takýto hmyz zabiť.

Štedrý deň bol takmer na území celého Slovenska spájaný s celodenným pôstom dodržiavaným až do štedrej večere. Jesť sa mohlo len málo, aj to bezmäsité jedlá, prípadne ryby. Tie sa ako studenokrvné živočíchy určili za pôstne. V katolíckom prostredí platil prísny zákaz konzumácie mäsa. V evanjelických obciach sa mäso smelo konzumovať už počas štedrej večere. V Hladovke boli určené ako pôstne jedlo pečené zemiaky so surovou kyslou kapustou alebo koláč, tzv. moskaľ. V Štefanove nad Oravou sa smela jesť len repa (zemiaky) s maslom. Rodičia sľúbili deťom, že po dodržaní pôstu uvidia tzv. tragári, zlaté prasa alebo zlatú hviezdu. Postenie malo trvať až do východu prvej hviezdy.

Veľký dôraz sa kládol na prípravu jedál, aby sa mohol každý do sýta najesť. Optimálna štedrosť bola spojená s tým, aby boli na stole zastúpené všetky plodiny nachádzajúce sa v hospodárstve. Symbolizovalo to hojnosť uvedených potravín aj v nasledujúcom roku. Magické účinky sa nepripisovali len charakteru jedál, ale aj ich počtu. Zaužívaných bolo sedem alebo deväť chodov, pričom z každého sa jedlo len v malom množstve.

Na Štedrý deň, hneď po polnoci, piekli ženy vianočné obradové pečivo. Verilo sa, že musí byť z pece von pred východom slnka. Zároveň sa tak konalo z dôvodu, aby bolo čím pohostiť skorých ranných vinšovníkov. Pečivo malo veľký význam pri vykonávaní obradov. Najčastejšie sa piekli placky z nekysnutého cesta, ale i opekance z chlebového cesta. Na dolnej Orave ľudia vodu z opekancov vylievali na krížne cesty, aby na ďalší rok zahnali nešťastie z domu. V Žaškove dokonca zvykli dievky po večeri povykladať zvyšné opekance na plot. O niečo neskôr išli skontrolovať, či sa tam stále nachádzajú. Ak zmizli, znamenalo to, prísľub skorého sobáša. Zároveň počúvali, z ktorej strany sa ozve psí brechot. Na ten smer mala putovať ich cesta za vydajom.

Na Orave gazdiné piekli toľko bochníkov chleba, koľko bolo členov rodiny a dovnútra dávali cesnak. Koho cesnak očernel dala sa očakávať v nasledujúcom roku smrť alebo choroba. Ak bola rodina mnohopočetná, dávali do jedného bochníka viacero strúčikov cesnaku. Pri príprave jedál sa nezabúdalo ani na obyvateľov mimo gazdovstva alebo duše zomrelých. Piekol sa malý bochník chleba, tzv. dušičky. Na štedrovečernom stole ostával nedotknutý až do Nového roka. Následne ho rodina spoločne zjedla. Ovocie bolo v minulosti veľmi zriedkavou zložkou. Tí gazdovia, ktorí mali ovocné stromy si dávali v období Vianoc záležať na magických úkonoch, ktoré im mali dopomôcť k úrodnosti stromov.

Štedrý deň, Božie narodenie i Nový rok boli etapou niečoho nového. Stretávame sa s mágiou prvého dňa. Ľudia sa mali vyhnúť zlej nálade, mrzutosti, hádkam, kriku, plaču či bitke, aby nasledujúci rok s nikým neprišli do nepohody. V domácnostiach nebola vítaná prvá návšteva žien. Z toho dôvodu sa zaužíval systém chodenia koledníkov. Za návštevu získavali koláče alebo drobné pohostenie. Naučené verše mali v mnohých lokalitách podobnú formu a záviseli hlavne od memoračných schopností detí. Pri detských koledníkoch nebol až taký dôležitý text, ale ich účasť a návšteva domácností.

V Lokci žiaci odriekali naučené verše:
,,Vinšujem Vám na tieto nastávajúce sviatky šťastia, zdravia a božského požehnania, domu mieru, pokoja a aby ste slávu nebeskú obsiahli, aby ste boli takí veselí ako v nebi anjeli, aby ste boli takí trváci, ako Váš stolíček. Pochválen Pán Ježiš Kristus.”

Okrem vinšovníkov a koledníkov z radov detí a žiakov sa vyskytovali aj obchôdzky dospelých. Realizovali ich muži, od ktorých sa vyžadovali určité schopnosti a texty mali formu zariekania. Takéto návštevy vykonávali zväčša hájnici, pastieri, hlásnici a iní obecní sluhovia, ktorým sa pripisovala dôležitosť a zodpovednosť v obci. Primárnym cieľom želaní bola hojnosť dobrej úrody, bohatstva a prosperity. Významnou skupinou vinšovníkov na Orave boli pastieri. Obchádzali domy gazdov, ktorí im zverili svoje zvieratá (ovce, kozy či kravy). Ako poďakovanie dostali pohostenie vo forme koláčov či pálenky. Obchôdzka trvala niekoľko hodín, zriedka až do večera. Na Orave takého pastiera nazývali polazňar, pretože niesol na saniach lieskové prúty, ozdobené klasmi ovsa nazývané polazy a takto ľuďom vinšoval: ,,Vinšujem Vám ja na tieto sviatky ponajprv zdravie, šťastie a božské požehnanie, na poli úrody, v stodole plienoty, v komore hojnosť, v pitvore svornosť, v izbe lásku úprimnosť a na dietkach radosť, aby ste boli veselí ako v nebi anjeli a trváci ako tento stolíček.”

V každom dome potom nechal jeden polazeň a gazda ním išiel hneď vyšibať dobytok, aby bol zdravý a silný. Večer, keď pastier všetko rozdal a vracal sa s prázdnymi sánkami zakričal: „Kabáč polazňárovi!" Keď ho dostal pokračoval takto ďalej. V Lokci spolu s prútikom nosili pastieri aj vetvičky z jedličky. Tie sa odkladali a pri kolede, tzv. koľade boli vysvätené a následne využívané pri poháňaní dobytka počas jarnej orby. V Kňažej chodili po domoch vinšovať pastieri, ktorí so sebou prinášali tzv. brezovec, dlhý prútik ozdobený klasmi a stuhou. V Štefanove nad Oravou mali pastieri v ruke prútiky z jelše a ich vrchovce boli ozdobené priviazanou čečinou. Do príbytkov vstupovali s naučeným vinšom: ,,Nesieme Vám polazníky, Krista Pána radostníky, aby ste boli zdraví a veselí ako v nebi anjeli!"

Významnú úlohu počas sviatkov zohrávalo stravovanie. Dôraz sa kládol na zloženie štedrej večere a podávaniu jedál. Jej podoby sa v rámci oblastí Slovenska čiastočne líšili. Typické boli pokrmy, ktorým sa podľa ľudovej viery pripisovali vlastnosti vegetatívnej sily prírody v prenesenom význame. Na štedrovečernom stole sa objavovali obilniny, strukoviny, ovocie, kapusta, mak, cesnak či mäso. Konzumácia mäsa bola v niektorých lokalitách povolená. Tam, kde bola zakázaná, sa napriek tomu mäso na stole objavovalo, no konzumovalo sa až na druhý deň (Božie narodenie), prípadne v noci po návrate z polnočnej bohoslužby. Pred večerou sa všetci členovia rodiny dôkladne vyumývali a odeli do sviatočných šiat. Dôležitý bol aj zasadací poriadok členov rodiny. Za vrchom stola sedával otec ako hlava rodiny. Po zasadnutí sa už nik okrem gazdu, prípadne gazdinej nesmel pohnúť od stola. Dbalo sa nato, aby bolo všetko pred večerou nachystané a nemuselo sa odbiehať.

Za zmienku stojí určite aj úprava stola. Umiestnený bol v rohu izby, čo bolo považované za posvätné miesto. Všetko, čo sa počas Štedrého dňa objavilo na, pod alebo nad stolom, získavalo pozitívny magický význam. Jeho nohy sa omotali reťazou, na ktorej mali počas večere členovia rodiny vyložené nohy. Predstavovalo to ich súdržnosť a silu. Inde sa pod stôl umiestňovala slama. Ako obrus slúžili často ľanové plachty, z ktorých sa na jar rozsievalo zrno. Podeň sa ukladali peniaze alebo omrvinky chleba. V Brezovici doniesol gazda pred večerou na tanieri zrno, ovos, jačmeň, žito a navrch uložil cesnak. V Babíne hlava rodiny pred modlitbou nasypala do vedra peniaze (mince). Doň sa vliala voda a následne si každý člen domácnosti pošúchal tvár mincami, akoby si umýval tvár, na znak zabezpečenia hojnosti peňazí do nasledujúceho roka. V niektorých lokalitách bol pod stolom umiestnený drevený šechtár, do ktorého sa vkladali kúsky z každého jedla. Po večeri sa pokrm zaniesol hospodárskym zvieratám.

Večera začínala modlitbou, otec urobil všetkým na čelo medový krížik. Nasledoval prípitok na zdravie rodiny a prosperitu hospodárstva. V mnohých oravských obciach sa pripíjalo tuhou domácou pálenkou so škvarkami a masťou. Na stole nesmeli chýbať jablká a orechy. Jablko sa prekrojilo na toľko častí, koľko bolo členov rodiny. Krájalo sa horizontálnym smerom. Ak sa v jeho strede objavila hviezda, symbolizovalo to šťastie, ak kríž, rodine to malo v blízkej budúcnosti priniesť smolu v podobe smrti. V Babíne vzal gazda pekné červené jablko a hladil ním dobytok, aby bol pekný, okrúhly a zdravý po celý rok. Podobne sa interpretovalo aj rozpolenie orecha. Ak bol zdravý, prinášalo to do hospodárstva prosperitu, ak bol suchý, čierny alebo prázdny išlo o negatívnu predzvesť.

Dôležité miesto v zložení sviatočných jedál mal chlieb. Jeho pečeniu sa venovali gazdinky tesne pred Vilijou. Počas štedrej večere sa odrezal krajec a vkladal sa doň cesnak, prípadne aj kúsok oblátky. V Mútnom sa označovali ako tzv. kromky. V Kline bol počas celých sviatkov na stole krajec, do ktorého sa vložil cesnak a peniaz. Takto odrezané chleby boli určené pre hospodárske zvieratá, slúžili na liečenie boľavých zubov alebo sa odkladali a následne vkladali do prvej jarnej brázdy.

Najrozšírenejšia bola konzumácia oblátok s medom, prípadne i cesnakom. Ich pečením bývali poverení dedinskí učitelia. S touto činnosťou mu pomáhali jeho žiaci. Chlapci zabezpečovali drevo, dievčatá pomáhali so samotnou prípravou a od domácich obyvateľov nosili suroviny. Hotové oblátky roznášali chlapci po jednotlivých domoch, pričom domácim odriekali naučené vinše. Za svoju činnosť boli počastovaní sladkou odmenou, prípadne dostali drobné mince za donášku.

V mnohých obciach Oravy sa jedávala kapustnica s vyvarenou údenou rybou a hubami. Na lokčianskej štedrej večeri nechýbali ani tzv. haringy (údené ryby s kabáčom, neskôr podávané s chlebom). Ryba bola súčasťou večere ako pôstny pokrm a jej šupiny zároveň pripomínali mince, čo symbolizovalo bohatstvo. Ukladané boli pod obrus alebo taniere. Okrem toho sa varili aj strukovinové a ovocné polievky (hrachová, šošovicová, hŕstková, slivková s haluškami, atď.). Rozšírená bola konzumácia strukovín v podobe kaší. Využívali sa aj pri ďalších úkonoch. Gazdiné ich hádzali do rohov izieb na znak odohnania zlých síl. V Žaškove to interpretovali ako symboliku hojnosti, aby množstvo rozsypaného hrachu prinieslo rovnaké množstvo peňazí. V Rabčiciach gazdiná hádzala hrach do rohov a odriekala: ,,Zeb_y by b_yla scodrota, zeb_y by b_yla dobrota, zeb_y by b_yla milota.”  V Oravskej Polhore sa hovorilo, že hrach je určený pre biedu, s ním sa má uspokojiť a nežiadať ďalšie obete. V Hruštíne gazdiná pri rozhadzovaní hrachu do rohov hovorila: ,,Cíp, cíp, na kuričky, aby ste všetky ostávali doma!”

Okrem slaných pokrmov mali svoje miesto aj sladké múčne jedlá a obilninové kaše s lekvárom, tvarohom, makom alebo ovocím, najmä sušeným. Na stole bývalo pripravené aj bravčové mäso na znak hojnosti. Naopak, nesmelo sa konzumovať mäso z hydiny, aby rodine neuletel, prípadne sa nerozhrabal majetok. Zvyšky obradových jedál a omrviniek sa nikdy nevyhadzovali, považovali sa za posvätné. Ponechali sa pre hospodárske zvieratá, umiestňovali sa na povalu alebo sa nechali na stole pre duše zomrelých, ich magický účinok sa využíval aj pri liečbe. Rozšírenou obyčajou bolo vkladanie zvyškov vianočných jedál na jar do prvej brázdy.

V období vianočných sviatkov boli príbytky skrášlené rôznymi predmetmi. Za archaické podoby sa považuje dekorácia slamou a slamenými predmetmi, ktorá symbolizovala prosperitnú a plodonosnú funkciu. Neskôr tento výklad nahradila cirkev tým, že na slame sa narodil Ježiš Kristus. Zo slamy sa plietli aj ozdoby, ktoré viseli zo stropu a nazývané boli napríklad pavúk či kvočka.

Prevažne od druhej polovice 19. storočia sa stretávame s výskytom vianočných stromčekov. Na naše územie prenikali z nemeckého mestského prostredia protestantských vrstiev. Postupne nahrádzali slamené predmety. V počiatočných fázach sa vešali zo stropu, časom sa ich veľkosť zväčšovala a stromy sa osádzali do stojanov. V domácnostiach dominovali jedličky, skrášlené jednoduchými ozdobami zo slamy, sušeného ovocia (jablká, slivky), neskôr doplnené o sladké perníky a medovníky. S rozšírením vianočných stromčekov sa objavil aj fenomén obdarovania. Spočiatku sa dary dávali len deťom a išlo o skromné predmety v podobne pečených sladkých koláčov alebo ovocia. U majetnejších rodín sa darovali predmety ako odevné doplnky, galantéria či dokonca obuv. So zvyšovaním životných štandardov sa obdarovanie sústredilo aj na dospelých členov rodiny.

Po skončení večere nastával v obciach čulý spoločenský ruch. Rodiny sa medzi sebou navštevovali, priali si zdravie, šťastie a hojnosť. Takto sa vypĺňal čas do polnočnej omše. V omnoho väčšej miere bolo zaužívané spievanie, vinšovanie mládeže pod oknami, ako aj betlehemské obchôdzky. Dievčatá sa združovali v skupinkách a chodili spievať piesne žartovného charakteru k domom mládencov. Za svoju návštevu boli obdarované malým pohostením. Domáci sa však po skončení večere najviac tešili na návštevu tzv. betlehemcov. Išlo o skupinu mládencov, ktorí navštevovali jednotlivé domácnosti a formou dramatickej scénky prezentovali príbeh o narodení Spasiteľa, ktorý vychádza z evanjelia svätého Lukáša. Ich pôvod siaha do stredoveku, mali cirkevný charakter, no čoraz viac nadobúdali aj atribúty svetského života.

Betlehemské hry predstavovali najrozsiahlejšie útvary ľudového divadla. Obsahovali mnoho reálií zo života pastierov, piesní, vinšov i žartov. Mali zaužívanú formu aj postavy, ktoré v nej vystupovali. Začínalo sa predstavovaním pastierov, následne anjel zvestoval narodenie Pána, hra pokračuje cestou do Betlehema a obdarovaním Ježiška a poklonou. Medzi hlavné postavy patrili pastieri (Fedor, Stacho), starí pastieri (Bača, Starý - Kubo) a anjel. Mládenci príprave, nácviku hry, ale i svojim kostýmom a rekvizitám venovali dostatočne dlhý čas pred sviatkami. Prevedenie záviselo aj od memoračných a interpretačných schopností mládencov.

V mnohých oravských obciach bol spomínaný úkon neoddeliteľnou súčasťou Štedrého večera. V Brezovici betlehemcov nazývali aj študajňári. Za sprievodu hluku ozembuchov vstupovali do príbytkov. Najväčšiu neplechu domácim robila postava Kuba, zakázané mal povedať čo len jediné slovo, aby sa neprezradila jeho identita. Odetý bol do kostýmu zo zošitých ovčích koží, viditeľné boli len jeho oči, ústa a dlane. Jeho vystrájanie si odniesli najmä dievky a ženy. Hra končila poklonou pred Ježiškom v drevenom betleheme, obetovaním darov a vinšom: „Vinšujeme Vám šťastlivé sviatky a hody, žeby ste nepili pálenky, ani vody. Len vínko, rozoliš, pochválen Pán Ježiš."

Po návštevách, spievaní a vinšovaní sa ľudia vybrali na polnočnú omšu. Išlo o vyvrcholenie tohto dňa a návšteva Božieho chrámu sa považovala za významnú cirkevnú udalosť.

Božie narodenie

Kresťanský sviatok narodenia Ježiša Krista, býva označovaný aj ako prvý sviatok vianočný. Tento deň zastával charakter novoročia. Predkresťanské predstavy o znovuzrodení slnka sa prelínali so stredovekým kalendárom, kde bol 25. december považovaný za Nový rok. Ten sa presunul na 1. januára, čo sa odzrkadlilo aj v ľudovej tradícií v podobe mnohých úkonov mágie počiatku.

Zaužívané boli ranné návštevy bohoslužieb. Ľudia sa mali z kostola ponáhľať domov. Konali tak z presvedčenia, že rovnako rýchlym tempom im dozrie aj úroda a budú jej mať dostatok. Dôležitú úlohu zohrávala voda. Zavčas rána, prípadne po návrate z polnočnej omše sa mala do domu nanosiť čistá voda. Členovia rodiny sa v nej dôkladne umývali, niekde sa do nej prihodila minca, jablko alebo cesnak. Tento úkon mal priniesť rodine i gazdovstvu silu, zdravie a hojnosť. V Zázrivej takúto vodu po skončení sviatkov, vylievali okolo domu a maštalí, aby bola rodina i statok chránený pred hadmi. S čerstvou nanosenou vodou sa kropil príbytok.

Okrem vody sa pozornosť sústreďovala aj na oheň. Na prvý sviatok vianočný sa mal v každom dome rozsvietiť nový oheň. Drevo naň museli mať gazdovia pripravené už deň vopred. Ani na Božie narodenie neboli vítané prvé návštevy žien. Celkovo sa ľudia navštevovali len obmedzene, v domácnostiach sa nevykonávali žiadne práce. Jedinou dovolenou prácou bolo nakŕmiť statok. Výnimku návštev mali obchôdzky mládencov, ktorí tento úkon vykonávali v skorých ranných hodinách.

V deň narodenia Spasiteľa sa dokonca ani nevarilo. Na stoloch sa objavovali jedlá, ktoré zostali z predchádzajúceho dňa. V katolíckom prostredí už neplatil zákaz konzumácie mäsa a do sviatočných chodov sa dostávala napríklad bravčovina, klobásy či jaternice. V Kline sa stretávame s príkladom, kde sa varilo hovädzie mäso na znak jeho hojnosti.

Na Štefana

Na druhý sviatok vianočný, na Štefana, sa nevzťahovalo také množstvo zákazov a nariadení ako na predošlé dni. Atmosféra v rodinách i celom lokálnom spoločenstve bola veselšia a uvoľnenejšia.

Deň Štefana je spájaný so svätcom a kresťanským diakonom žijúcim v Jeruzaleme v roku 33. Bol umučený kameňovaním a uznával sa ako patrón koní. Práve s týmto dňom sa spájalo aj brodenie koní v snehu alebo vo vode, čo malo zabezpečiť zdravie zvierat po celý rok. Ľudia uvedenému úkonu pripisovali dôležitosť. Stretávame sa s príkladmi, že aj ľudia vykonávali túto činnosť, čím si mali zabezpečiť sviežosť a vitalitu. Na Orave sa po návrate z brodenia zvykli kone dokonca obsypávať ovsom, aby boli zdravé a tučné.

Zavčas rána musel gazda obriadiť statok, pričom sa verilo, že do stajne musí ísť poriadne sýty. Práve na druhý sviatok vianočný sa zo stola odnášali zvyšky jedál, ktoré tam ostávali od štedrej večere. Mnohé pokrmy sa odkladali k obradovým zvyškom určeným k siatiu alebo liečeniu. Okrem toho sa vyžadovalo dôkladné pozametanie izby. Smetiam i popolu z pece sa pripisovala magicko-vegetatívna funkcia a vysýpali sa na hnojisko, prípadne okolo stromov.

V tento deň boli dovolené nielen návštevy rodín a známych, ale celkovo sa uvoľňovala nálada po dlhých dňoch adventu, v ktorom boli zakázané zábavy a veselosti. Mládež túto situáciu okamžite využila a v obciach sa organizovali štefanské zábavy. Konali sa najmä v krčmách alebo prenajatých izbách. Na zabezpečenie tancovačky poslúžili prostriedky, ktoré mládenci vybrali v jednotlivých domoch počas obchôdzky. Praktizovali úkony šibania či oblievania a za svoju návštevu boli od domácich patrične odmenení. Za finančné dary rezervovali izbu, kde sa tancovačka mala uskutočniť, vyplatili muzikantov a nakúpili nápoje. V tento deň sa pred konaním štefanskej zábavy stretávali mládenci, ktorí boli viac či menej organizovaní v mládeneckých spolkoch. Počas príprav sa určovalo a dohadovalo, kto by bol vhodným mládeneckým richtárom na ďalší rok. Z tohto postavenia vyplývali nielen práva, ale i mnohé povinnosti, ktoré musela táto osoba spĺňať.

Na Štefana sa v niektorých obciach, napríklad v Brezovici začínali tzv. námluvy, teda pytačky ako získanie súhlasu so svadbou. V Mútnom sa stretávame so spievaním mládencov popod okná domov, kde bývali dievky.

Okrem veselostí sa na druhý sviatok vianočný nezabúdalo ani na duchovný život. V mnohých oravských obciach sa začínala tzv. koľada – posviacka domov. Kňaz za sprievodu miništrantov, niekde i s rechtorom obchádzali domy a vysvätili ich. V Zázrivej s nimi chodil aj tzv. boženík, ktorý vyberal naturálie (zrno, vajcia, slaninu). Domáci tento úkon nazývali aj zôsyp, keďže mnohí nemali peniaze a ako dar poskytli hmotné predmety. V Babíne sa okrem posvätenia domácností očakával aj príchod betlehemcov. V Kline sa stretávame s úkonom, kde jednotlivé domy navštevovali pastieri s vŕbovými prútmi a nimi vyšibali gazdinú a dievky. Domáci si tieto vetvičky odložili a zapichli do prvej jarnej brázdy na jar, prípadne
s nimi vyháňali dobytok.

27. decembru sa už nevenovala toľká pozornosť. V tento deň, Jána Evanjelistu, sa na Orave napríklad vyvážal na polia hnoj. Gazdovia verili, že ak tak vykonajú v tento deň, bude mať väčšiu silu ako keby tak vykonali v iný deň v roku. Z realizácie tohto úkonu sa odvodilo aj pomenovanie ako konský sviatok.